Mark Knopfler dnes znamená najmä úctu k tradícii
Niekdajší líder svetoznámej skupiny Dire Straits ide v svojom novom albume ešte hlbšie do histórie country
Prvý manažér skupiny Dire Straits Ed Bicknell spomína na večer v Dingwalls Clube v severnom Londýne, ktorý sa uskutočnil 13. decembra 1977, takto: „Prvé, čo ma upútalo, bolo, že som musel ísť dopredu, aby som ich lepšie počul. Hrali totiž dosť potichu. Predtým som robil s Ramones, a tí sa snažili byť čo najhlučnejší, takže som to celkom privítal. Druhou vecou, ktorá ma zaujala, bolo, že Knopfler hral na červenom Stratocasteri, aký používal Hank Marvin z mojich v mladosti najobľúbenejších Shadows.“ Samozrejme, že vtedy 28-ročný Knopfler nehral na práve takej gitare náhodou. Hlavné atribúty jeho hry, ktoré ihneď zaregistroval Bicknell – tichý kultivovaný prejav, úctu k predchodcom a hudobnú inteligenciu – si Mark Knopfler zachoval dodnes.
Skupina Dire Straits fungujúca takmer dve desaťročia (1977- 1995) sa nepochybne môže radiť k tým, ktoré dosiahli obrovský komerčný úspech a pritom ani neznechutili kritikov. Od prvého veľkého singla Sultans Of Swing cez Romeo And Juliet, Tunnel Of Love či hitovku Walk On Life z megaúspešného albumu Brothers In Arms sa do uší poslucháčov nezmazateľne vrývala netradičná, ani rýchla, ani pomalá Knopflerova hra, vyšperkovaná svojráznou plektrovou technikou. Podľa jeho priateľov z mladosti bol Mark odjakživa považovaný za talentovaného gitaristu, „niečo na spôsob mladého B.B. Kinga“, a svoje prvé televízne vystúpenie absolvoval ako súčasť dua so spolužiačkou už ako šestnásťročný. V svoje umenie veril až natoľko, že sa bez akýchkoľvek prostriedkov spolu s bratom Davidom presťahoval do Londýna a prežil niekoľko rokov vo veľmi skromných podmienkach (dire straits=prázdne vrecká). ďalej to už poznáme.
Po tom, ako v roku 1995 pokojne uložil k spánku renomovanú značku skupiny, začal sa venovať svojim srdcovým záležitostiam. Aj keď je Knopfler Angličan, vždy dával najavo svoj hlboký vzťah k americkej ľudovej hudbe, blues, rockabilly, ale predovšetkým country. V deväťdesiatych rokoch sa mu splnil sen pracovať v archaických nahrávacích podmienkach s country legendou Chetom Atkinsom priamo v Nashville. Knopflerov druhý album Sailing To Philadelphia bol aj za účasti Van Morrisona a iných hostí poctou klasickým výrazovým prostriedkom country. Nový album The Ragpicker’s Dream (Handrárov sen) ide po koreňoch americkej ľudovej hudby ešte hlbšie. Okrem štýlového vokálneho prejavu a charakteristickej techniky Knopfler nezabúda ani na zvukovú autenticitu – polovica z jeho šiestich gitár použitých pri príprave tohto albumu pochádza z tridsiatych rokov minulého storočia a podobné to je aj u jeho spoluhráčov. K prameňu americkej ľudovej hudby smeruje otváracia Why Aya Man i krásna Fare Thee Well Northumberland . Komerčnejšiu stránku country reprezentuje Daddy’s Gone To Knoxville , ktorá akoby vypadla z klobúka Hankovi Williamsovi. Bolo by však omylom domnievať sa, že nový album je vyhradený pre country puristov. Naopak, podobne ako na ostatnom staromilskom albume Boba Dylana Love And Theft , tu štýlové obmedzenia nehrajú najdôležitejšiu rolu. Pre Knopflera vždy stála najvyššie pieseň samotná, a tak ide o album pre všetkých, ktorí majú radi nevykalkulovanú akustickú hudbu s hlbokými a autentickými koreňmi.
Marian Zima
Niekdajší líder svetoznámej skupiny Dire Straits ide v svojom novom albume ešte hlbšie do histórie country
Prvý manažér skupiny Dire Straits Ed Bicknell spomína na večer v Dingwalls Clube v severnom Londýne, ktorý sa uskutočnil 13. decembra 1977, takto: „Prvé, čo ma upútalo, bolo, že som musel ísť dopredu, aby som ich lepšie počul. Hrali totiž dosť potichu. Predtým som robil s Ramones, a tí sa snažili byť čo najhlučnejší, takže som to celkom privítal. Druhou vecou, ktorá ma zaujala, bolo, že Knopfler hral na červenom Stratocasteri, aký používal Hank Marvin z mojich v mladosti najobľúbenejších Shadows.“ Samozrejme, že vtedy 28-ročný Knopfler nehral na práve takej gitare náhodou. Hlavné atribúty jeho hry, ktoré ihneď zaregistroval Bicknell – tichý kultivovaný prejav, úctu k predchodcom a hudobnú inteligenciu – si Mark Knopfler zachoval dodnes.
Skupina Dire Straits fungujúca takmer dve desaťročia (1977- 1995) sa nepochybne môže radiť k tým, ktoré dosiahli obrovský komerčný úspech a pritom ani neznechutili kritikov. Od prvého veľkého singla Sultans Of Swing cez Romeo And Juliet, Tunnel Of Love či hitovku Walk On Life z megaúspešného albumu Brothers In Arms sa do uší poslucháčov nezmazateľne vrývala netradičná, ani rýchla, ani pomalá Knopflerova hra, vyšperkovaná svojráznou plektrovou technikou. Podľa jeho priateľov z mladosti bol Mark odjakživa považovaný za talentovaného gitaristu, „niečo na spôsob mladého B.B. Kinga“, a svoje prvé televízne vystúpenie absolvoval ako súčasť dua so spolužiačkou už ako šestnásťročný. V svoje umenie veril až natoľko, že sa bez akýchkoľvek prostriedkov spolu s bratom Davidom presťahoval do Londýna a prežil niekoľko rokov vo veľmi skromných podmienkach (dire straits=prázdne vrecká). ďalej to už poznáme.
Po tom, ako v roku 1995 pokojne uložil k spánku renomovanú značku skupiny, začal sa venovať svojim srdcovým záležitostiam. Aj keď je Knopfler Angličan, vždy dával najavo svoj hlboký vzťah k americkej ľudovej hudbe, blues, rockabilly, ale predovšetkým country. V deväťdesiatych rokoch sa mu splnil sen pracovať v archaických nahrávacích podmienkach s country legendou Chetom Atkinsom priamo v Nashville. Knopflerov druhý album Sailing To Philadelphia bol aj za účasti Van Morrisona a iných hostí poctou klasickým výrazovým prostriedkom country. Nový album The Ragpicker’s Dream (Handrárov sen) ide po koreňoch americkej ľudovej hudby ešte hlbšie. Okrem štýlového vokálneho prejavu a charakteristickej techniky Knopfler nezabúda ani na zvukovú autenticitu – polovica z jeho šiestich gitár použitých pri príprave tohto albumu pochádza z tridsiatych rokov minulého storočia a podobné to je aj u jeho spoluhráčov. K prameňu americkej ľudovej hudby smeruje otváracia Why Aya Man i krásna Fare Thee Well Northumberland . Komerčnejšiu stránku country reprezentuje Daddy’s Gone To Knoxville , ktorá akoby vypadla z klobúka Hankovi Williamsovi. Bolo by však omylom domnievať sa, že nový album je vyhradený pre country puristov. Naopak, podobne ako na ostatnom staromilskom albume Boba Dylana Love And Theft , tu štýlové obmedzenia nehrajú najdôležitejšiu rolu. Pre Knopflera vždy stála najvyššie pieseň samotná, a tak ide o album pre všetkých, ktorí majú radi nevykalkulovanú akustickú hudbu s hlbokými a autentickými koreňmi.
Marian Zima